Za turčianskou šľachtou

Táto trasa je venovaná spoznaniu sídiel šľachtických rodov v Turci, pričom dôraz je venovaný najmä kaštieľom a kúriám, keďže stredovekým hradom sa venuje cyklotrasa Turčianska hradná cesta. Doba kaštieľov a ich chudobnejších obdôb - kúrií je najmä 16. - 18. stor. Prináležia im tri umelecké slohy - renesancia, baroko a klasicizmus. Keďže dejiny turčianskej šľachty sú prirodzene staršie, povedzme si aspoň pár dôležitých faktov o jej vývoji.

Predpokladá sa, že po rozpade Veľkomoravskej ríše Turiec ovládali zo svojich hrádkov a tvrdzí miestni vladykovia, a to až do jeho začlenenia do Uhorského kráľovstva (asi 1092 - 1094), kedy v boji s vojskami Ladislava I. (1077 - 1095) buď položili životy, alebo sa novému pánovi podvolili. Prvá písomná zmienka o šľachticoch z Turca je z r. 1224 a týka sa majetkových sporov, ktoré musel riešiť uhorský kráľ Ondrej II. (1205 - 1235). Nová šľachta, ktorá majetky v Turci získavala kráľovskými donáciami, sa dostávala do konfliktu s domácimi slobodnými vlastníkmi pôdy. Poriadky v majetkových sporoch urobil v r. 1255 počas svojho letného pobytu na hrade Turiec /dnes Zniev/ kráľ Belo IV. (1235 - 1270), ktorý tiež stanovil počet šľachtických rodín v Turci na štyridsať. Ich majetkové spory sa ale tiahli celým stredovekom. Od r. 1339 bol Turiec samostatnou uhorskou stolicou. Stredovekí turčianski župani však s malými výnimkami nepochádzali z radov domácich zemanov. Svoj vplyv mohli prejaviť počas stoličných zhromaždení - kongregácií, ktoré sa konali asi raz ročne od 30. rokov 14. stor. v Martine alebo v Mošovciach. Tu spoločne so županom prerokúvali verejnoprávne a súdne veci Turca a volili svojich zástupcov - štyroch slúžnych. Po prehratej bitke proti Turkom pri Moháči (1526), kde padli aj turčianski zemania Mikuláš Folkušovský, Ladislav Jesenský a Ján Trnovský, prichádza do Turca rod Révaiovcov zo Sriemskej župy (časť východného Chorvátska a západná časť Srbska). Druhým významným rodom, ktorý sa do Turca dostal v 16. stor. po obsadení južných častí Uhorska Turkami, boli Ňáriovci. V polovici 18. storočia žilo v Turci až 789 šľachtických rodín, pričom ich príslušníci činili takmer 10% obyvateľstva. Medzi najčistejšie kuriálne (t.j. zemianske) obce patrili Dolné a Horné Vrútky, Kevice, Košúty, Lehôtka, Lipovec, Malý a Veľký Čepčín, Markovice, Paraštiná, Tomčany a Záborie, kde mali zemania prevahu. Mnohí z nich sa od poddaných svojim majetkom, výsadami a ani honosnosťou svojich príbytkov moc nelíšili.

Cyklotrasu Za turčianskou šľachtou rozdelíme vzhľadom na rozmiestnenie najatraktívnejších pamiatok v Turci na dve samostatné vetvy. Prvá dlhšia vetva bude kopírovať najdlhšiu turčiansku cyklotrasu - Turčiansku cyklomagistrálu s jej predĺžením z Vrútok do Martina, druhá kratšia vetva tejto cyklotrasy prechádza okolo kaštieľov a kúrií v dolnom Turci na juh od Martina.

Prvú časť trasy zahájime v Turčianskych Tepliciach. V budove mestského úradu sa nachádza turistické informačné centrum. Tu je vhodné prehliadnuť si dva kaštiele (renesančný Platyovský a rokokovo - klasicistický Tarnóciovský) v miestnej časti Diviaky, pôvodne samostatnej obci.

Renesančný (Platyovský) kaštieľ - postavený na podnet Františka Platyho v 17. stor., ktorý zomrel bez potomkov. Kaštieľ zdedil jeho brat Abrahám Platy, ktorý ho dal prestavať. Koncom 18. stor. prešiel do vlastníctva rodu Pongrácovcov zo sv. Mikuláša, prechodne ho vlastnili aj Baťániovci. Má pôdorys v tvare písmena U s nárožnými baštami. Jeho posledným vlastníkom bol gróf Pongrác. Kaštieľ obnovený v r. 1952 - 1958. Dnes je jedným z pracovísk Matice slovenskej.

Platyovci - od pol. 16. stor. mimo majetkov v Diviakoch mali tiež majetky v Hornom a Dolnom Kalníku. Pravidelne vysielali jazdcov do vojenských jednotiek z Turčianskej stolice povolaných do bojov proti Turkom. Počas vystúpenia zástupcov Turčianskej stolice proti Františkovi II. Rákocimu na Onódskom sneme (1707), kde došlo k dočasnému zrušeniu Turčianskej stolice a tiež k poprave vrcholných predstaviteľov turčianskej šľachty Krištofa Okoličániho zo Slovenského Pravna a Melchiora Rakovského z Rakova, patril medzi uväznených Turčanov v Jágri tiež Alexander Platy. Z literárne činných predstaviteľov rodu spomeňme Mateja Platyho (1725 - 1801) náboženského spisovateľa, básnika a cirkevného hodnostára, ktorý pôsobil v r. 1776 ako turčiansky archidiakon. Bol tiež vysokoškolským pedagógom v Trnave, Košiciach, Budíne a Győri.

Barokovo - klasicistický kaštieľ - z r. 1767 má obdĺžnikovú trojtraktovú dispozíciu a park z 18. stor. Na strane otočenej do bývalého parku sa nachádza mierne vystupujúci rizalit. Vstupná chodba má zrkadlovú klenbu na fabióne. V súčasnosti je v súkromnom vlastníctve.

Tarnóciovci - tiež Tharnóczyovci alebo Trnovskí. Pôvod odvodzujú od Maladyka Rutena /pravdepodobne ruského pôvodu/, ktorý za vernosť Belovi IV. v bitke proti Tatárom pri rieke Slanej a pôžičku 30 hrivien v zlate získal od kráľa Trnovo asi v r. 1256. Majetky získali neskôr aj v Jazernici, Markoviciach, rozšírili sa aj do Nitrianskej stolice. Práve markovická vetva trnovských zemanov začala používať meno Trnovský, ktoré neskôr nadobudlo zmaďarizovanú verziu. V bitke pri Moháči (1526) proti Turkom položil život Ján Trnovský, komorník Ľudovíta II. (1506 - 1526). Medzi významných predstaviteľov rodu patrí aj jezuita, univerzitný profesor a filozof Štefan Tarnóci. Bol autorom filozofickej a náboženskej literatúry. Melchior Tarnóci (1704 - 1781) bol autorom náboženských elégií, oslavných básní a mravoučnej právnickej práce. Podžupanmi boli Valentín Trnovský z Markovíc (1495 - 1498), Žigmund Trnovský z Markovíc (1516 - 1517), Mikuláš Trnovský (1618) a Juraj Tarnóci (1634 - 1636).

Po červenej Turčianskej cyklomagistrále sa dostaneme až do ďalšej mestskej časti Turčiansky Michal. Turčiansky Michal bol kedysi samostatnou obcou nazvanou podľa rímskokatolíckeho kostola sv. Michala postaveného v druhej polovici 13. stor. s prispením stavebnej huty premonštrátov v Kláštore pod Znievom. Z obce pochádzal rod Turóci, z ktorého mimo turčianskeho župana Mikuláša Turóciho pochádzal aj významný stredoveký historik Ján z Turca (1435 - 1498), autor Uhorskej kroniky.

Z Turčianskeho Michala pokračujeme po červenej do Mošoviec, kde sa na okraji anglického parku nachádza asi najkrajší z turčianskych kaštieľov, kaštieľ v Mošovciach. Mošovce získali Révaiovci /o tomto rode viac pri opise kaštieľa v Turčianskej Štiavničke/ v r. 1527 od panovníka Ferdinanda I. Habsburského spolu s polovicou Sklabinského hradu. V lesoch nad obcou je tiež hrob posledného predstaviteľa Révaiovcov z Mošoviec, baróna Františka Révaia, ktorý sa odmietol dať pochovať do rodinnej hrobky. Pôvodne meštianska rodina Institoris Mošovský, z ktorej pochádzal aj významný básnik, kňaz, teológ a filozof Michal Institoris Mošovský (1635 - 1705), bola povýšená do šľachtického stavu v r. 1600.

Kaštieľ v Mošovciach - rokokovo-klasicistická stavba z druhej pol. 18. stor. postavená barónom Jozefom Révaiom po tom, čo v r. 1760 zničil požiar pôvodný Révaiovský kaštieľ v Mošovciach. Stavba má blokový charakter. Nachádza sa v nej zachovalá rokokovo - klasicistická pec. V pivničných priestoroch je deväť metrov hlboká studňa. Kaštieľ je postavený na okraji rozsiahleho anglického parku s prevahou domácich drevín. Zahraničné dreviny reprezentuje napr. ginko dvojlaločné alebo gaštan jedlý. V parku sa tiež nachádza neogotická kaplnka plniaca aj funkciu krypty a klasicistický záhradný pavilón z r. 1800.

Ďalšou zastávkou na trase je obec Blatnica, nad ktorou sa vypína Blatnický hrad /o ňom viac pri opise trasy Turčianska hradná cesta/. Obec je slávna aj ako nálezisko hrobu miestneho veľmoža z 8. - 9. stor. V hrobe sa nachádzala bohatá výbava vrátane importovaného dvojsečného meča s franským - karolínskym figurálym a rastlinným motívom na rukoväti. V obci sa v bezprostrednej blízkosti nachádzajú dve šľachtické sídla - baroková prónayovská kúria prestavaná v 18. stor. s pristavaným kruhovým portikom, kde sa dnes nachádza Múzeum Karola Plicku /bližšie pozri opis trasy K osobnostiam, ktoré preslávili Turiec/ a naproti stojaci neskorobarokový kaštieľ z druhej pol. 18.storočia.

Prónaiovci - tiež Prónay de Tóth Próna. Sídlo mali v Blatnici. Do župného vojska v r. 1703 počas povstania Františka II. Rákociho poskytli dvoch jazdcov. Z tohto rodu pochádzali známi mecéni vedy. Napr. Gabriel Prónai (1748 - 1811), župan Tekovskej a Gemerskej stolice, podporoval vydávanie historických a geografických diel Ladislava Bartolomeidesa. Prónaiovci tiež podporovali Mateja Bela. Poslancom uhorského snemu bol Dezider Prónai (1848 - 1940).

Pokračujeme po červenej Turčianskej cyklomagistrále do Folkušovej, s ktorou je spojený rod Folkušovskovcov. Za najstaršieho člena sa pokladá komes Folkuš, ktorý r. 1323 získal od župana Donča časť dnešnej Folkušovej, vtedy zem v susedstve teraz už zaniknutých Sebeslaviec. Po tejto dedine sa zachoval už iba rímskokatolícky kostol sv. Ondreja. Jeho románske základy sú pravdepodobne už z 2. pol. 12. stor., počas ďalších storočí pribudli gotické prvky. Z ruín ho nanovo dali vystavať Révaiovci v r. 1837 v klasicistickom slohu. Príslušníkov rodu Folkušovskovcov nobilitoval /povýšil do šľachtického stavu/ Žigmund Luxemburský (1368 - 1437) v r. 1389. Anton z Folkušovej bol v r. 1497 vicekastelánom Ostrihomského hradu. Neskôr majetky v obci získali tiež Durdíkovci a Tomkovci, ktorých v obci pripomína Tomkovské mauzóleum z r. 1902 postavené v neorománskom slohu. V obci sa nachádza pôvodne renesančná kúria zo 17. stor. prebudovaná v 18. stor.

Nasledujú Necpaly, kde sa nachádzajú hneď štyri kaštiele, bohužiaľ ani jeden nie je dnes prístupný verejnosti. Stredoveké dejiny obce sú spojené s rodom Necpalskovcov, ktorí donáciu na Necpaly získali v r. 1287 za verné vojenské služby pre Ladislava IV. Dočasne vlastnili tiež Blatnický hrad a iné majetky v Turci i mimo neho. Ladislav z Necpál bol v r. 1426 - 1439 kapitánom hradov Šášov, Dobrá Niva, Trenčín a Skalica. Vymreli po meči v 15. stor. Vystriedali ich Justovci, známi ako mecenáši vzdelanosti, vedy aj umenia v Turci. Svoje majetky tu museli brániť pred rozpínavosťou Révaiovcov. S dejinami obce je tiež spojený rod Pongrácovcov.

Štyri kaštiele v Necpaloch - Na východnom okraji obce je najstarší Justovský kaštieľ postavený koncom 15. stor. v prevažne renesančnom slohu. Jeho jadrom však je stredoveká gotická kamenná kúria, jediná zachovaná v Turci. Mladší renesančný Justovský kaštieľ z r. 1673 je charakteristický dvomi nárožnými baštami na južnom priečelí. Nad vchodom je arkier s renesančnou štítkovou atikou. Na oboch Justovských kaštieľoch sa v 17. stor. nachádzali aj palné zbrane. Dolný kaštieľ rodu Just, Révai a Pongrác s charakteristickým vysunutým rizalitom na čelnej fasáde je jediným zo štyroch necpalských kaštieľov, ktorý nie je v ruinách, keďže nedávno prešiel rekonštrukciou. Predstavuje barokovo - klasicistický štýl. Nachádza sa v parku z druhej polovice 19. stor. Barokovo - klasicistický je aj štvrtý (modrý) kaštieľ situovaný na juhozápadnej strane námestia. Hlavnej fasáde orientovanej do priestoru námestia dominuje balkón s dverami lemovanými štukovým festónom a perlovcom. Niektoré majetky Justovcov v 19. stor. získala a zveľadila rodina Franklinovcov odvodzujúca svoje priezvisko od slávneho amerického štátnika.

Justovci - tiež Justh/Jušt. Do Turca sa dostali v r. 1460, keď Blažej z Necpál dal hrad a panstvo Blatnica do zálohu Andrejovi Justovi z Vígľaša, kde sa Justovci dostali z českej Kusavy. Hradné panstvo v r. 1479 nahradili Necpaly a ďalšie dediny v Turci. V Necpaloch založili v 16. stor. Justovci latinskú školu, vtedy najvýznamnejšiu v Turci. V 16. - 17. stor. pravidelne vysielali jazdcov do protitureckých vojen v rámci vojenských jednotiek z Turca. Ich kapitánom bol v 17. stor. opakovane František Just. Medzi priateľov palatína Juraja Turza patril aj Mikuláš Just, ktorý mu z Necpál dopisoval v r. 1606 - 1613. Juraj Just bol jedným z najväčších turčianskych podporovateľov vydávania slovenskej literatúry v 19. stor. Mauzóleum rodu sa nachádza na miestnom cintoríne.

Nasleduje Belá - Dulice, obec skladajúca sa z dvoch pôvodne samostatných obcí, ktoré sa zlúčili v r. 1971. S týmito kuriálnymi dedinami sú spojené zemianske rody Búľovskovcov, Gabrheľovcov i Dulickovcov. Dulice pôvodne boli súčasťou majetkov Necpalskovcov, čo neskôr vyústilo do majetkových sporov. Majetkové pomery v Belej, ktorá bola súčasťou panstva hradu Blatnica, sa vyvíjali podľa zmien vlastníkov hradu samotného. V obci sa nachádza rokoková kúria z 18. stor.

Tak ako predošlá obec aj Turčianske Jaseno, ďalšia zastávka na trase, vzniklo z dvoch pôvodne samostatných kuriálnych obcí - Horného a Dolného Jasena. Hoci zemianske rody z oboch dedín používali prídomok Jesenský, išlo o dva samostatné rovnomenné rody s vlastnými erbami, na ktoré mali oba vydané vlastné armálesy /erbové listiny/. Jesenskovci z Horného Jasena opakovane získali v 18. a 19. stor. barónsky titul. S najvýznamnejšími predstaviteľmi tohto rodu vrátane lekára Jána Jessenia (1566 - 1621) sa môžeme zoznámiť v obecnej Pamätnici Jesenskovcov /bližšie pozri opis trasy K osobnostiam, ktoré preslávili Turiec/. Dom č. 41 v Turčianskom Jasene je jedinou zachovanou drevenou poschodovou kúriou v Turci. Postavený bol v 18. stor.

Územie Dolného Jasena, Horného a Dolného Kalníka, Tomčian, Ivanky (časť Dražkoviec) i Záboria tvorili pôvodne jeden celok nazvaný Jordán. Z neho Belo IV. (1235 - 1270) porozdeľoval v r. 1249 - 1255 menšie časti viacerým synom jobagiónov /príslušníci nižšej šľachty, ktorí získali svoj titul spravidla za vojenské zásluhy/, čím zároveň položil základy zemianskych rodov z týchto dedín. Mimo už spomínaných Jesenskovcov z Dolného Jasena, takto boli založené aj rod Tomčianskych, z ktorého sa ako samostatná vetva vyvinuli Tomkovci, i rodu Záborských, neskôr rozvetveného na mnohé vetvy. Rod Dražkovských /tiež Draskócsy/ je trochu starší a svoj pôvod odvodzuje od Mikulu a Dražka, ktorí dostali dnešné Dražkovce od Bela IV. už v r. 1242. Členovia tohto rodu pôsobili v rôznych stoličných funkciách, od 13. stor. dosahujú niektorí z nich aj vyššie vojenské hodnosti. Spoločného predka s nimi majú aj príslušníci rodu Dolinských /tiež Dolinay/. S výnimkou Tomčian prechádza naša trasa všetkými hore uvedenými obcami.

Záborskí - odvodzujú svoj pôvod od Kocha, ktorému v r. 1263 spolu s Košútom a Vojslavom potvrdil Belo IV. staršiu /nezachovanú/ donáciu na Záborie. Neskôr sa rozvetvili na osem základných a množstvo ďalších vetiev. Boli statkármi, vojenskými hodnostármi a tiež župnými úradníkmi vo všetkých župách, kde žili. Z tohto rodu pochádzal ministerský tajomník a splnomocnenec uhorskej vlády Alojz Záborský (†1862) a tiež básnik, spisovateľ, dramatik a kňaz Jonáš Záborský (1812 - 1876). Medzi jeho diela patrí satirická próza Panslavistický farár, humoreska Dva dni v Chujave, či historické dielo Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových.

Pokračujeme do obce Sklabiňa, ktorej existencia siaha už do 8. - 9. stor., čo dokazuje jej názov odvodený zo staroslovienskeho názvu pre skalu, ako aj archeologické nálezy. Spolu s Martinom, Mošovcami, Dolnou Štubňou a mýtami v nich, ako aj s dedinami Priekopa, Kľačany, Turany, Turčianska Štiavnička, Diakovo a Šútovo, patrila Sklabiňa do panstva Sklabinského hradu /o hrade viac pri opise trasy Turčianska hradná cesta/, pri ktorom dal v r. 1610 - 1612 postaviť Peter Révai a jeho žena Anna Forgáčová z Gýmeša renesančný kaštieľ. Ten začiatkom 20. stor. plnil už len funkciu múzea o rode Révaiovcov. V r. 1944 počas Slovenského národného povstania ho vypálili fašisti. Sklabinský Podzámok, ďalšia obec na trase, sa vyvinul z hradného majera až v novoveku.

Turčianska Štiavnička, taktiež súčasť panstva Sklabinského hradu, má na svojom území dve pamiatky na rod Révaiovcov. Prvou z nich je kaštieľ s rozsiahlym parkom, druhou Révaiovské mauzóleum na obecnom cintoríne.

Révaiovský kaštieľ - renesančný kaštieľ zo 16. stor., upravený v barokovo - klasicistickom prevedení koncom 18. stor., dnes v ruinách. Prvá zmienka o ňom je z r. 1637. V miestnostiach sa čiastočne zachovali pôvodné krížové klenby. Východné krídlo si zachovalo pôvodnú arkádu. Kaštieľ sa nachádza na okraji rozsiahleho anglického parku z prvej polovice 19. stor. so zimnou záhradou, jazierkami a vzácnymi drevinami. Na jeho skrášlení a zhodnotení sa v rokoch 1860 až 1885 podieľal záhradný architekt G. Křivánek. Révaiovské mauzóleum na neďalekom cintoríne, postavené pravdepodobne začiatkom 20. stor. v neogotickom slohu s prvkami eklektizmu, má nad hlavným vstupom dva erby - Révaiovský a Abaffiovský.

Révaiovci - tiež Reva/Rewa/Révay. Pochádzajú zo Sriemskej stolice /dnešné východné Chorvátsko a severozápadné Srbsko/. Za zakladateľa rodu sa považuje Jakub, ktorý žil okolo r. 1200. V r. 1527 získal František I. Révai (†1553) polovicu Sklabinského hradu, druhú polovicu získal v r. 1540. V r. 1545 sa od rodu oddelila jeho trebostovská vetva. V r. 1560 získali Révaiovci aj Blatnický hrad a o rok neskôr sa stali dedičnými županmi Turčianskej stolice. Františkovi synovia František II., Michal, Vavrinec a Ján II. boli v r. 1556 povýšení za barónov. V r. 1723 bol významný básnik, historik, vojak a krajinský hodnostár Peter Révai povýšený Karolom VI. (1685 - 1740) na grófa. Pochovaný je v kostole sv. Martina v Martine. Táto vetva vymrela, ale neskôr v r. 1916 boli opätovne Šimon a Ladislav Révai povýšení do grófskeho stavu. Príslušníci rodu žili v Turčianskej Štiavničke až do r. 1945. Ich majetky boli následne vyvlastnené komunistickou mocou. Finančného odškodnenia sa dočkali až po tom, čo v r. 2006 uspela ich sťažnosť na Európskom súde pre ľudské práva.

Obec Sučany bohužiaľ v súčasnosti neponúka žiadnu pamiatku na turčiansku šľachtu a to napriek tomu, že v stredoveku v Turci stál aj Sučiansky hrad /situovaný v skutočnosti nad dnešným Podhradím/, ktorý v 15. stor. nahradil menší hrádok nad Sučanmi. Pritom tu mal od r. 1535 sídlo rod Ňáriovcov /tiež Nyáry/, druhých najbohatších novovekých šľachticov v Turci. Okrem Sučian im patrilo aj Konské, Nolčovo, Krpeľany, Šútovo a Kraľovany. Vymreli v r. 1885. Ich posledný kaštieľ ešte v 30. rokoch 19. stor. slúžil ako nemocnica, dodnes sa však nezachoval. Vďaka Ňáriovcom sa k niektorým majetkom v Sučanoch, Konskom a Krpeľanoch dostali aj Husárovci a to odmenou za vyslobodenie Vavrinca Ňáriho z tureckého zajatia Štefanom Husárom v r. 1562.

Už v 10. stor. stáli na Sučianskej skale i nad Turčianskymi Kľačanmi, teda obcou, ktorou pokračuje naša trasa, opevnené staroslovienske hradiská, sídla miestnych vladykov, ktoré pretrvali až do začlenenia Turca do Uhorského kráľovstva. Názov Kľačian je odvodený od staroslovienskeho výrazu pre kobylu, čo nahovára, že osada bola zameraná na chov koní. Prvá písomná zmienka o Turčianskych Kľačanoch i o susednom Lipovci z r. 1374 spomína dedičné richtárstvo, čo dokazuje, že tieto staršie kráľovské dediny boli doosídľované na nemeckom práve. Kým v Kľačanoch sa dedičné richtárstvo zachovalo aj v 15. stor., v kuriálnej osade Lipovec zaniklo (vykúpili ho miestni zemania) asi už v 14. stor. Lipoveckí zemania mali dlhoročné majetkové spory so zemanmi z Vrútok. Bolo tomu tak aj v r. 1431, kedy sa prvýkrát písomne spomína u lipoveckého zemana Petra priezvisko Lamoš, ktoré jeho potomkom ostalo.

Z Vrútok, kde červená Turčianska cyklomagistrála začína, (hoci pre nás skôr končí), pochádza zemiansky rod Ruttkaiovcov. Hoci sa tu na konci 17. stor. nachádzali až štyri zemianske kúrie, dnes môžeme zhliadnuť už len jednu kúriu pri ceste I/18.

Kúria na Vrútkach - barokovo - klasicistický objekt z polovice 18. stor. s manzardovou strechou neskôr upravovaný. Do r. 1926 slúžila ako obecný dom, dnes je používaná na obchodné účely.

Ruttkaiovci - /tiež Ruttkay, Vrútocký/. Z r. 1285 už poznáme pätnásť členov rodu. V 14. stor. sa delia na štyri základné vetvy, v 15. stor. delenie rodu pokračuje. Vzájomnými deľbami a dedením majetku bola pôvodne jedna obec rozdelená v druhej polovici 14. stor. na Horné a Dolné Vrútky. Ján z Vrútok vykonával funkciu slúžneho Turčianskej stolice v r. 1512. Notár a podžupan Turčianskej stolice Ján Ruttkai - Matušovič získal pre svoj rod v r. 1609 armáles. Andrej Ruttkai bol v r. 1650 - 1660 tajomníkom Uhorskej kancelárie. V r. 1708 bol Andrejov syn, podžupan Trenčianskej stolice a radca Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave Štefan Ruttkai povýšený Jozefom I. (1678 - 1711) do barónskeho stavu. Vetva vymrela jeho synom Jozefom.

Smerom do Martina pokračujeme už po žltej cyklotrase č. 8412. Cesta nás povedie cez kedysi samostatnú obec Záturčie (dnes miestnu časť Martina), kde sa nachádza zrekonštruovaný Kaštieľ Záturčie. Za jeho vybudovanie treba vďačiť Révaiovcom. História Záturčia je ale spojená najmä so zemianskym rodom Zátureckých.

Kaštieľ v Záturčí - vyvinul sa z evanjelického kostola, ktorý tu v r. 1640 dal postaviť František V. Révai (†1657) známy svojou knižnicou s vyše 300 zväzkami na Sklabinskom hrade. Na kaštieľ bol kostol prestavaný až v 19. stor. Dnes sa tu nachádzajú reštauračné a ubytovacie kapacity.

Zátureckí - svoj pôvod odvodzujú (spolu s rodom Dávidovcov) od rybára Uzdu, ktorého synom udelil donáciu na Záturčie Belo IV. v r. 1255. Z príslušníkov rodu spomeňme aspoň Jána Zátureckého, podžupana Turčianskej stolice v r. 1635, husárskeho generála Ladislava Zátureckého (†1810), ktorý získal rád Márie Terézie, či zberateľa turčianskeho folklóru Adolfa Petra Zátureckého (1837- 1904).

Prvú časť trasy ukončíme v Martine pri Župnom dome. Toto sídlo turčianskej stolice bolo postavené v renesančnom slohu, neskôr barokovo upravené. Budova asi z konca 17. storočia dokončená v roku 1772 mala slúžiť nielen na konanie snemových zhromaždení, ale aj ako sídlo súdnej stolice, župného archívu, župnej pokladnice, na vyšetrovanie i uväznenie odsúdených i reprezentáciu. Ako pamiatku na búrlivé udalosti na Onódskom sneme (1707), kedy proti Františkovi II. Rákocimu vystúpili zástupcovia turčianskej stoličnej šľachty na čele so župnými hodnostármi Krištofom Okoličánim zo Slovenského Pravna a Melchiorom Rakovským z Rakova, pričom obaja za svoju odvahu položili životy, získala župa zvláštnu výsadu. Zasadací stôl predsedníctva turčianskej župy mohol byť - ako prejav úcty onódskym mučeníkom - prestretý červeným súknom, na rozdiel od zeleného, aké používali ostatné stolice. Dnes sa v budove nachádza Turčianska galéria /o galérii viac pri opise trasy K osobnostiam, ktoré preslávili Turiec/.

Na druhú časť trasy Za turčianskou šľachtou vyrazíme z Martina po modrej Znievskej cykloceste č. 2415 smerom na Košťany nad Turcom. Od r. 1478 tvorili Košťany súčasť majetku Justovcov z Necpál. Tu sa nachádza rokokovo - klasicistický kaštieľ z druhej pol. 18 stor. s bohatou štukovou výzdobou na fasáde. Ide o jednopodlažnú budovu na pôdoryse tvaru L s rizalitom na priečelí do strany ulice. Postavený je na staršom základe. Pokračujeme smerom na Turčiansky Peter, kde históriu šľachty pripomína pôvodne renesančný kaštieľ postavený na prelome 16. a 17. stor. a zrekonštruovaný koncom 19. stor. Nachádza sa v parku v tesnej blízkosti rímskokatolíckeho gotického kostola sv. Petra. S obcou je spojený zemiansky rod Dávidovcov.

Dávidovci - majú spoločného predka so Zátureckovcami, rybára Uzdu. Pri delení majetku v r. 1332 Dávidovci získali Dolné Záturčie, Zátureckovci Horné. Prvým predkom samostatne sa rozvíjajúceho rodu bol v 14. stor. Dávid. Do vojny proti Turkom nastúpil v r. 1550 aj Uriel Dávid zo sv. Petra spolu s jedným jazdcom. Dvoch jazdcov postavili Dávidovci do vojska aj v r. 1611 a v r. 1630 dokonca troch vrátane Ladislava Dávida. Medzi významných predstaviteľov rodu patril aj nitriansky kanonik a biskup Pavol Dávid (†1632), kráľovský radca Karol Dávid (18. stor.) a koncipista uhorskej dvorskej kancelárie Anton Dávid (18. stor.). R. 1772 boli Máriou Teréziou povýšení Dávidovci do barónskeho stavu. Medzi podporovateľov vydávania literatúry na Slovensku v 19. stor. patril aj Ján Dávid.

V nasledujúcej obci Trebostovo na nás čaká renesančný kaštieľ Révaiovcov zo 17. stor. Trebostovská vetva Révaiovcov sa postupom času tiež dokázala dopracovať až ku grófskemu titulu. Na miestnom cintoríne pripomína Révaiovcov tiež mauzóleum zo začiatku 20. storočia.

Renesančný kaštieľ - trojkrídlová stavba s nárožnými vežami zo 17. stor., pôvodne obkolesená vodnou priekopou. Kaštieľ upravený po r. 1945. Ku vchodu s renesančným kamenným portálom viedol padací most.

Trebostovská vetva Révaiovcov sa oddelila od hlavnej vetvy v r. 1545. Za jej zakladateľa sa považuje Štefan, brat Františka I. Révaia. Patrili medzi najvýznamnejších prispievateľov vojakov do turčianskeho vojska proti Turkom v 17. - 18. stor. Baronát získali trebostovskí Révaiovci v r. 1635 a grófsky titul v r. 1804 (Mikuláš) a 1805 (František a Alojz). Neskôr tieto vetvy rodu vymreli. Z rodu pochádza množstvo vojenských, cirkevných a krajinských hodnostárov.

Nasleduje Trnovo, obec z ktorej pochádza rod Trnovských (tiež Tarnóci/Tharnóczy) /o ňom viac pri opise barokovo - klasicistického kaštieľa v Diviakoch/. V strede obce stojí klasicistická kúria z 19. stor. Významným turčianskym zemanom pochádzajúcim z tejto obce bol aj Ondrej Čemanka (1672 - 1759), ktorý z väčšej časti zostavil časť o histórii Turčianskej stolice v diele Mateja Bela Zemepisno - historické vedomosti o Novom Uhorsku. Vo Valči, ktorá je ďalšou obcou na našej trase, je možné zhliadnuť niekoľko zachovaných olejkárskych domov. Valča sa nevyvinula v kuriálnu obec, keďže najneskôr v 14. stor. sa stala súčasťou majetkov prepozitúry v Kláštore pod Znievom. Do zemianskeho stavu bol povýšený r. 1622 Ján Ondrejovič z Valče. Dejiny šľachty tu pripomína klasicistický kaštieľ z prvej pol. 19. stor.

Po návšteve Valče opustíme modrú cyklotrasu a vydáme sa východným smerom do Beníc, kde sa nachádza pôvodne renesančný a neskôr v klasicistickom slohu obnovený Pivkovský kaštieľ, dnes zrekonštruovaný na ubytovacie a reštauračné účely. S dejinami Beníc je spojený najmä rod Benickovcov. Je tomu tak i v prípade susedných Príboviec, kde sa opäť napojíme na značenú cyklotrasu, a to na zelenú cyklotrasu č. 5427, ktorou budeme pokračovať južným smerom. Goticko - renesančný kaštieľ Benickovcov v Príbovciach na brehu Blatnického potoka už pripomína iba malá vyvýšenina zakrývajúca jeho ruiny, ako aj kúria s kruhovou baštou postavená na renesančnom základe, dnes v žalostnom stave.

Benickovci - za zakladateľa rodu sa považuje Benedikt /tiež Bene/, od ktorého odvodzuje svoj názov rod aj obec /prvýkrát spomenutá s názvom „terra Bene“ v r. 1269, neskôr tiež „Benych“ alebo „Benicz“/. V 15. stor. svoje majetky rozšírili do iných obcí a to donáciou, záložným právom i ženbou (časť Rakova, Príboviec a neskôr aj Folkušovej a Bystričky). V roku 1413 povýšil kráľ Žigmund Martina z Beníc, ktorý za neho bojoval proti Turkom, medzi skutočných šľachticov a udelil mu novú donáciu na Benice. Medzi významné osobnosti patril Mikuláš Benický (16. stor.), podžupan Turčianskej stolice, kastelán Znievskeho hradu a významný bojovník proti Turkom. Jeho syn František Benický rozšíril majetky rodu aj do Zvolenskej stolice. V 16. - 18. stor. z rodu pochádzalo mnoho turčianskych podžupanov. Z nich Martin Benický (16. stor.) bol neskôr vicepalatínom uhorského kráľovstva. Zo zvolenskej vetvy rodu pochádzal básnik a vojenský hodnostár Peter Benický (asi 1606 - 1664). Alexander Benický založil 7. novembra 1812 v kúrii v Beniciach tabakovú manufaktúru, druhú svojho druhu na území dnešného Slovenska.

Ďalšou zastávkou na našej cyklotrase, vedúcej teraz po zelenej značke, je obec Rakovo. Mimo už spomínaných Benickovcov, sú dejiny obce spojené najmä s rodom Rakovskovcov. Na miestnom cintoríne sa nachádzajú mauzóleá oboch týchto rodov - neorománske mauzóleum Benickovcov z r. 1874, prestavané v 20. stor. na dom smútku, a neogotické mauzóleum Rakovskovcov z r. 1906, ktoré prechádza momentálne rekonštrukciou v réžii obce. Trasa v Rakove prechádza aj okolo barokového kaštieľa Benickovcov z r. 1763, momentálne podstupujúceho rekonštrukciu. V prvej pol. 14. stor. vznikla na majetku rakovských zemanov tiež osada Lehôtka /na juh od starého Rakova/, z ktorej odvodzuje svoj názov rod Lehotských. Z jeho predstaviteľov spomeňme aspoň Martina Lehotského (†1712), generála cisárskeho vojska, ktorý bol povýšený do barónskeho stavu. Zomrel však bez potomkov. Dodnes tu stojí zrekonštruovaná kúria z prelomu 17. - 18. storočia.

Rakovskovci - donáciu na Rakovo dostal od Bela IV. v r. 1244 Černek. Jeho vetva vymrela po meči v r. 1453 Mikulášom z Rakova. K ich majetkom sa kúpou dostali Benickovci a tiež Matej z Malého /Dolného/ Jasena, ktorý mal za ženu príslušníčku pôvodných zemanov z Rakova. Táto vetva začala používať prídomok Rakovský /“de Rako“/. Medzi významných predstaviteľov rodu patril Juraj Rakovský (†1564), kapitán Sklabinského hradu, niekoľkonásobný podžupan Turčianskej stolice a od roku 1558 kráľovský komorník a vicepalatín Uhorského kráľovstva. Svoje majetky rozšíril do mnohých turčianskych i liptovských dedín. V 16. stor. rod reprezentovali tiež traja humanistickí básnici - bratia Martin, Matej a Mikuláš Rakovskí. Známy je aj Melchior Rakovský (1670 - 1707), stoličný notár Turčianskej stolice, podžupan Oravskej stolice a jeden z dvoch zástupcov Turčianskej stolice na Onódskom sneme v r. 1707, ktorí tu boli zavraždení pre ich vzdor voči politike Františka II. Rákociho. Barónsky titul získal v r. 1812 generálporučík Martin Rakovský (1754 - 1828) z liptovskej vetvy rodu. Rímskokatolícky farár a dekan Ján Rakovský (*1821) bol autorom diela Strieborné druhotiny, kde zhodnotil činnosť viacerých slovenských kňazov.

Pokračujeme cez v minulosti kuriálnu obec Valentovú spojenú s rodom Zemanovcov, od ktorého sa v r. 1580 oddelila ich mladšia vetva Paľovcov. Nasleduje Laskár, ktorý sa koncom 15. stor. stal súčasťou panstva hradu Blatnica, vďaka čomu sa o necelé storočie neskôr stal súčasťou Révaiovských majetkov v Turci. Dostaneme sa až do Socoviec, kde druhú časť cyklotrasy Za Turčianskou šľachtou ukončíme vzhľadom na dostupnosť železničného spojenia /zastávka Kláštor pod Znievom/. Zďaleka sme však neabsolvovali všetky miesta, kde sa nachádzajú pamiatky na aristokratické dejiny Turca a ani sme si nepredstavili všetky turčianske viac či menej významné šľachtické rody. Tým, ktorí by chceli spoznať ešte viac, odporúčame pokračovať južným smerom na Blažovce, Jazernicu, Abramovú, Ivančinú, Laclavú a Slovenské Pravno, kde je možné nájsť ďalšie bývalé kúrie a kaštiele turčianskej šľachty.