Turčianska hradná cesta

Milovníkom stredovekých hradov ponúka Turiec tri ruiny hradov – Znievsky hrad, Blatnický hrad a Sklabinský hrad. K nim ešte treba pripočítať Sučiansky hrad, ktorý spustol ešte v stredoveku a v 15. stor. ho nahradil menší hrádok /oba v katastri dnešného Podhradia/ a tiež hrádok na Šiancoch v Slovenskom Pravne. Tieto stavby sa ale do dnešných dní takmer vôbec nezachovali. Nesmieme zabúdať ani na predchodcov turčianskych hradov v podobe opevnených hradísk. Tie boli v Turci budované už od praveku najmä na svahoch Malej Fatry (napr. Turčianske Kľačany, Vrútky, Priekopa, Bystrička) a Veľkej Fatry (napr. Belá – Dulice, Turčianske Jaseno, Záborie), ale aj na reliéfnych nerovnostiach uprostred Turčianskej kotliny (napr. Martin - Košúty). Najvýznamnejším turčianskym hradiskom bol nepochybne Vyšehrad, ktorý v časoch Pribinovho kniežatstva, Veľkej Moravy (9. stor.) a tiež v prvých storočiach Uhorska plnil funkciu správneho centra celého Turca. Možno predpokladať, že v 10. – 11. storočí nakrátko prebral túto úlohu murovaný hrádok na Šiancoch. Jeho zánik súvisí so začlenením Turca do uhorského kráľovstva (asi 1092 – 1094).

Cyklotúru Turčianskou hradnou cestou začneme v Kláštore pod Znievom, nad ktorým sa na vrchu vysokom 985m nachádzajú pozostatky hradu Turiec, dnes Znievskeho hradu. Až do r. 1339 bol región Turiec súčasťou Zvolenskej župy. Kastelán hradu bol súčasne špánom zvolenského župana a zastupoval v Turci kráľovskú moc, kým táto rola neprešla na Sklabinský hrad. Hrad prešiel výraznou rekonštrukciou za Bela IV. (1235 – 1270) po tatárskom vpáde (1241 – 1242). Hoci sa bicyklom k hradu nedá dostať, vedie k nemu nenáročná zelená turistická značka. V jej blízkosti možno vystúpiť aj na kláštorskú kalváriu, kde sa usporadúvali mariánske púte už od r. 1637. Obec Kláštor pod Znievom bola v stredoveku významná nielen existenciou hradu, ale aj kláštora, v ktorom pôsobili rády benediktínov, dominikánov, premonštrátov a jezuitov. S premonštrátmi je spojená aj existencia hodnoverného miesta, ktoré malo právomoc vyhotovovať listiny a odpisy z nich. Význam Kláštora pod Znievom dokladuje aj skutočnosť, že už v r. 1266 mu boli udelené mestské výsady o 74 rokov skôr než Martinu.

Znievsky hrad - prvá písomná zmienka o hrade Turiec (castrum Turuc) je z r. 1243. Listina kráľa Bela IV z r. 1253 spomína zásluhy Ondreja Forgáča, ktorý ho okrem iného zachránil od záhuby po prehratej bitke s Tatármi pri rieke Slanej tým, že utekajúcemu kráľovi podaroval rýchleho koňa. Forgáča však kráľ chváli aj za to, že hrad Turiec silno opevnil. Hrad už existoval aj v 11. – 12. stor., Forgáč ho dal zrenovovať a asi 250 m od neho dal v r. 1241 – 1242 postaviť obytnú, tzv. Forgáčovskú vežu. Hoci tradícia pripisuje hradu aj rolu útočiska Bela IV pred Tatármi, je nepravdepodobné, že by trasa utekajúceho kráľa viedla cez Turiec. Belo však hrad aj s kráľovskou rodinou navštívil už v januári 1243.

Výstavba hradu nebola po vôli všetkým. Rády benediktínov a dominikánov pravdepodobne pre majetkové spory kláštor opustili. Premonštráti, ktorí prišli po nich, si vopred zabezpečili dostatočne silné hospodárske zázemie, čo im umožnilo postupne sa v podhradí i v Turci presadiť.

Úlohu sídla Turčianskej stolice zastával hrad od pol. 13.stor. do začiatku 14. stor., kedy prešla z dôvodu lepšej polohy na Sklabinský hrad. V r. 1312 – 1313 tu prebýval Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol v tej dobe neobmedzeným pánom Turca. Neskôr význam hradu upadal, získal nový názov Zniev a jeho faktickým majiteľom sa stali premonštráti. Hrad po čase prechádzal z majiteľa na majiteľa, až ho napokon v r. 1681 po dobytí Tökölyho povstalci vypálili a odvtedy už nebol obývaný. Začiatkom 18. stor. tu bol uschovaný archív.

Popod hrad viedla druhá najvýznamnejšia cesta z Ponitria do Turca. O mýte vyberanom na nej máme zmienku už z r. 1183. Prechádzala cez „čierny les“ , údolie Vríce, Kláštor pod Znievom k brodu pri Svätej Mare /Socovce/, kde sa pripájala na hlavnú cestu vedúcu z Ponitria popod Vyšehrad a Slovenské Pravno. Jej staršia verzia pokračovala po ľavom brehu Turca cez Trnovo a Záturčie až do Vrútok. Už od polovice 13. stor. ale hlavná cesta z Ponitria prechádzala cez brod v Svätej Mare /Socovce/ a pokračovala k Blatnici. Pre jej čo najlepšie kopírovanie zvolíme modrú Znievsku cyklocestu č. 2415 východným smerom na Socovce, ktoré už pred tatárskym vpádom mali trhové právo pri Kostole svätej Mary. Tu pokračujeme po žltej cyklotrase č. 8414 na sever pozdĺž toku rieky Turiec do Valentovej a ďalej cez Karlovú až do Blatnice.

Tu sa nachádzajú ruiny druhého hradu na Turčianskej hradnej ceste – Blatnického hradu. Hrad nikdy nebol sídlom stolice. Jeho úlohou bola skôr ochrana cesty dolu Turcom spájajúcej Zvolenský hrad s Turcom, Oravou a Liptovom, ako aj ochrana kráľovských majetkov v Turci pred rozpínavosťou zemanov. Názvy „Castrum regalis“ (kráľovský hrad) a “villa regalis“ (kráľovská dedina) dokladujú spätosť hradu s obcou, ktorá pôvodne plnila funkciu jeho podhradia. Hrad, nachádzajúci sa na nízkom vápencovom chrbte Plešovice (658 m.n.m.), nie je dostupný na bicykli. V prípade záujmu o jeho prehliadku je potrebné v Blatnici pokračovať východným smerom do Gaderskej doliny a zvoliť peší výstup po náučnom chodníku s piatimi zastávkami s dĺžkou 1,8 km.

Blatnický hrad - bol postavený pred r. 1323. Od 14. stor. ho vlastnil zvolenský veľžupan magister Donč, a niekoľko ďalších majiteľov. Hrad, ktorého jadro tvoril úzky palác pozdĺžneho typu chránený dvoma oblými vežami, už v 14. stor. stratil význam z dôvodu zmeny trasy hlavnej cesty z Ponitria na sever. Od r. 1539 do r. 1945 ho vlastnili Révaiovci. Vtedy k hradnému panstvu patrili aj dediny Blatnica s podhradím, Sebeslavce, Belá, Laskár, Ďanová, Mošovce, Vieska s kúpeľmi Teplice, Trebostovo, Jahodníky a časť Bystričky. Počas protihabsburgských povstaní hrad dvakrát poškodili a obsadili Tökölyho a Rákocziho povstalci. V r. 1744 ho dal Jozef Révai opraviť, od r. 1790 však už prestal byť obývaným, čo viedlo k jeho postupnému spustnutiu.

Okolie Blatnice je veľmi bohaté na archeologické nálezy. Medzi najvýznamnejšie nálezy patrí hrob staroslovienskeho veľmoža z 9. storočia, ktorého súčasťou je aj dvojsečný tzv. blatnický meč s rukoväťou s franským – karolínskym figurálnym rastlinným ornamentom. Dnes sa celý nález nachádza v Národnom múzeu v Budapešti. V Blatnici sa na cestu z hornej Nitry pripájali hlavné komunikácie z Banskej Bystrice a Zvolena. Ďalej pocestní putovali po „via magna“ cez Necpaly, Belú, obe Jasená, Sklabiňu a Turčiansku Štiavničku do Sučian a ďalej na Liptov a Oravu. Význam týchto obcí v stredoveku dokladujú najmä zachované pamiatky sakrálneho charakteru /pozri opis Turčianskej gotickej cesty/, ako aj existencia významných turčianskych zemianskych rodín ako Folkušovskovci, Dulickovci, Jesenskovci, Záborskovci a iní /o turčianskej šľachte viac v opise trasy Za turčianskou šľachtou a trasy K osobnostiam, ktoré preslávili Turiec/. V 14. storočí už mala táto trasa názov „antiqua via“, keďže došlo k pretrasovaniu hlavnej cesty smerom na Martin.

Pôvodnú „viu magnu“ môžeme kopírovať tak, že sa z Blatnice vydáme na sever do Folkušovej po červenej Turčianskej cyklomagistrále č. 032 a ďalej cez Necpaly, Belú – Dulice, Turčianske Jaseno, Horný a Dolný Kalník, Dražkovce, Záborie, Sklabiňu až do Sklabinského Podzámku, nad ktorým sa nachádzajú pozostatky najvýstavnejšieho stredovekého hradu v Turci – Sklabinského hradu, ktorý prebral po Znievskom hrade rolu turčianskeho sídla a zastával ju až do vybudovania nového župného domu v Martine v polovici 18. stor.

Sklabinský hrad - prvá písomná zmienka o ňom je z r. 1309. Pravdepodobne ho dal vystavať na mieste staršieho hradiska zvolenský župan Donč, krátko po ujatí sa tohto úradu (1304). Po založení premonštrátskeho kláštora v Kláštore pod Znievom stratil magister Donč záujem viac investovať do Znievskeho hradu a svoje budovateľské aktivity presmeroval na Sklabiňu.





Za Dončovho pôsobenia hradný kastelán, podobne ako predtým na Znievskom hrade, spadal pod riadenie zvolenského župana. Keď v r. 1337 odobral kráľ Karol Róbert Dončovi funkciu zvolenského župana, čoskoro sa Turiec aj Liptov dokázali od Zvolena osamostatniť a už z r. 1339 existuje prvá zachovaná zmienka o turčianskych županoch Mikulášovi a Jánovi. Sklabinský hrad sa tak stal sídlom Turčianskej župy. Od r. 1527 vlastní hrad František Révai, ktorý sa stal veľmi skoro dedičným županom Turca.

Dnes je hrad v ruinách. Z nich najstaršou časťou je časť gotickej plášťovej hradby zo 14. stor. Neskorú gotiku z konca 15. stor. zastupujú zvyšky hradnej kaplnky s krížovou klenbou vybudovanej v pôvodnej hradnej bašte, severozápadná bránová veža a južná hranolová delová bašta. V ďalších storočiach pribudli renesančné delové bašty a tiež renesančný palác, ktorý dal postaviť František I. Révai v päťdesiatych rokoch 16. stor. V rokoch 1610-1612 si postavili Révaiovci v treťom predhradí pohodlný renesančný kaštieľ, ktorý bol obývateľný až do roku 1944, kedy ho vypálili hitlerovské vojská.