Turčianska gotická cesta

Ako alternatíva resp. vhodné tematické doplnenie Turčianskej hradnej cesty môže poslúžiť aj cyklotúra Turčianskou gotickou cestou. Prevedie nás ďalšími významnými pamiatkami, ktoré mimo hradov stredovek v Turci zanechal. Tentoraz ide o pamiatky prevažne sakrálneho charakteru.

Kresťanstvo sa po Turci pravdepodobne začalo šíriť za Veľkej Moravy. Iste sa o to pričinili aj Benediktíni pôsobiaci v Nitre. Z tohto obdobia sa však doteraz nenašiel v Turci žiadny doklad tejto viery. Názov zaniknutej osady Kostolište v katastri dnešných Necpál nevylučuje existenciu kresťanského kostola v Turci už v 9. stor. Najstarším dôkazom kresťanstva v Turci zatiaľ ostáva radové pohrebisko pri kostole sv. Martina v Martine s pozostatkami dvoch sakrálnych stavieb z 11. - 12. stor. Zoborská listina z r. 1113, ktorá je prvou písomnou zmienkou o Turci, dokazuje prítomnosť benediktínov v tomto regióne už pred týmto dátumom. Do benediktínskych čias možno zaradiť minimálne nasledovné dnes zväčša nezachované rómanske kostolíky v Turci: románsky svätomartinský kostol v Martine, svätomichalský kostol v Turčianskom Michale (dnes súčasť Turčianskych Teplíc), svätomarský kostol v Svätej Mare (dnes Socovce), kostol sv. Ondreja v Sebeslavciach (dnes súčasť Folkušovej), pôvodný románsky kostol sv. Petra Na organoch (medzi Turčianskym Petrom a Trebostovom), pôvodný kláštorný kostol a tiež kostol sv. Michala v Kláštore pod Znievom a snáď aj pôvodný kostol Panny Márie v Sučanoch. Gotické kresťanské stavby zaznamenali v Turci rozkvet v 13. storočí, kedy vďaka usadeniu sa premonštrátov v Kláštore pod Znievom dochádza k budovaniu nových kamenných kostolov, napr. vo Vrútkach, Martine, Sučanoch, Turanoch, Svätom Michale, Kláštore pod Znievom, Turčianskom Ďure, Ivančinej a inde.

Vzhľadom na početnosť gotických pamiatok a ich rozmiestnenie v území je vhodné trasu rozdeliť na dve kratšie časti, východnú a západnú, pričom deliacou líniou bude rieka Turiec. Ani toto rozdelenie nám však neumožní zhliadnuť úplne všetky prejavy gotickej sakrálnej architektúry v Turci.

Turčiansku gotickú cestu - východnú časť zahájime v Martine návštevou rímskokatolíckeho kostola svätého Martina, biskupa. Kostol bol vybudovaný v druhej polovici 13. stor. na mieste kresťanského pohrebiska s pozostatkami dvoch starších sakrálnych stavieb. Na múrom ohradenom cintoríne sa pochovávalo až do konca 18. stor., kedy bol založený ústredný mestský, dnes národný cintorín.

Kostol sv. Martina - Vybudovanie tohto murovaného ranogotického kostola sa kladie najneskôr do sedemdesiatych rokov 13. stor., keďže v r. 1284 sa už prvýkrát stretávame s názvom villa sancti Martini (osada svätého Martina), a to už kostol musel stáť. Písomne je prvýkrát doložený v r. 1315. Pravdepodobne patrí medzi najkrajšie dôkazy stavebnej činnosti premonštrátskej stavebnej huty v Turci. V jeho vnútri sa nachádzajú vzácne fresky z prvej polovice 14. stor. Na jednej z nich je vyobrazený zvolenský župan magister Donč, ktorý sa stal mecénom a svetským patrónom farnosti.

Medzi pôvodné ranogotické časti kostola patria - svätyňa s rovným uzáverom, s pristavenou sakristiou a západnou emporou, steny hlavnej lode, ranogotický portál kostola a spodná časť veže. Ostatné časti sa stavali až po požiari v r. 1433. Posledným zásadnejším stavebným zásahom bola prístavba renesančnej predsiene v 17. storočí. Samostatná zvonica bola pri kostole postavená v r. 1754.
Mimo ranogotických fresiek z prvej polovice 14. stor. vyobrazujúcich svätých a apoštolov, s výnimkou vyobrazenia župana Donča s manželkou na južnej strane, je vhodné všimnúť si aj dva bočné barokové oltáre z r. 1710 (oltár sv. Jakuba a oltár Panny Márie), dva bočné rokokové oltáre s obrazmi apoštolov sv. Petra a s v. Pavla a drevenú kazateľnicu z r. 1847. Kostol zdobí aj obraz Panny Márie od maliara Martina Benku a Krížová cesta a Pieta od sochára Fraňa Štefunku.

Zelenou trasou č. 5415 opustíme Martin a cez Tomčany sa dostaneme do Dražkoviec. Dražkovce vznikli pred r. 1242 vyčlenením z kráľovskej dediny Sklabiňa. Pokračujeme cez obec na východ po modrej značke. Na návrší za Dražkovcami sa nachádza ranogotický rímskokatolícky kostol sv. Heleny zo začiatku 14. stor. V r. 1611 bol renesančne prestavaný. Odbočíme na Dolný Kalník, do ktorého vedie červená Turčianska cyklomagistrála č. 032 a pokračujeme cez Horný Kalník až do Turčianskeho Jasena. Tu narazíme na ďalšieho svedka ranogotickej architektúry, tentoraz aj s doznievajúcimi románskymi prvkami - kostol sv. Margity. Nachádza sa v časti, ktorá kedysi bola samostatnou obcou Horné Jaseno.









Kostol sv. Margity - prvá písomná zmienka o kostole je z r. 1332 v súvislosti so zmienkou o ročnom príjme farára. Jeho vznik možno opäť datovať k začiatku 14. stor. Prispenie premonštrátskej stavebnej huty pri jeho stavbe je sporné. Pôvodne išlo iba o zaklenutú svätyňu a zastropenú loď, ku ktorým boli neskôr pristavané sakristia a osárium. Tie však v 18. a 19. stor. boli odstránené spolu s pôvodnou zvonicou. Ranokresťanská svätica Sv. Margita bola dcérou rímskeho šľachtica, ktorú dal jej vlastný otec sťať za prenasledovania kresťanov rímskym cisárom Diokleciánom okolo roku 307. Je patrónkou roľníkov a rodičiek.

Medzi najhodnotnejšie umelecké prejavy patria nesporne stredoveké fresky a maľby v interiéri kostola domácej dielne. Ich vznik sa predpokladá na poslednú tretinu 14. stor. a celé 15. stor. Kostol je prístupný po dohode so starostkou: t.č. 043 4262 191

Bohatú zemiansku históriu obce potvrdzuje aj tu zriadená pamätná izba nazvaná Pamätnica Jesenskovcov (viac v opise trasy Za turčianskou šľachtou a trasy K osobnostiam, ktoré preslávili Turiec). Z Turčianskeho Jasena pokračujeme po turčianskej cyklomagistrále kopírujúcej v tejto časti starodávnu „via magna“, hlavnú spojnicu spájajúcu Turiec s Ponitrím ako aj s Liptovom a Oravou. Nasledujúcou obcou na trase je Belá - Dulice. Pozostávala pôvodne z dvoch obcí, ktoré sa zlúčili v r. 1971. Tu na nás čaká ďalší príklad premonštrátskej stavebnej huty - rímskokatolícky kostol najsvätejšieho tela Kristovho (tiež nazývaný kostol božieho tela).

Kostol božieho tela - pochádza z konca 13. stor. respektíve z 1. pol. 14. stor., čo potvrdzuje poklasické gotické tvaroslovie kamenných prvkov jeho svätyne. Pôvodný kostol tvorila jednoloďová zaklenutá svätyňa s trámovým stropom. Veža bola ku kostolu pristavaná až v 17. stor. Má viditeľné zachované maľované nárožné kvádrovanie. V tom čase pribudla aj sakristia a kamenný múr. K zaklenutiu lode kostola došlo v r. 1749.

Sviatok Božieho Tela v podobe veľkonočného baránka je ako symbol obce vyrytý do obecného pečatidla, ktoré vzniklo už v 16. storočí. Medzi vzácne prejavy gotickej architektúry v kostole patrí neskorogotický krídlový oltár z roku 1517 s tabuľovými maľbami a rezbami.

Neďaleko kostola sa nachádza zaujímavá potočná radová zástavba pozostávajúca zo sýpok s typickými kovanými okenicami a železnými dverami. Pokračujúc po červenej Turčianskej cyklomagistrále sa dostaneme do obce Necpaly. Na návrší nad ňou sa nachádza ranogotický kostol sv. Ladislava z druhej polovice 13. stor. V kostole sa nachádza najvzácnejšia fresková výzdoba z turčianskych kostolov.

Kostol sv. Ladislava
- postavený v druhej polovici 13. stor. Okolo r. 1320 pribudla ku kostolu sakristia. Prvá písomná zmienka o ňom je z r. 1332.
Z interiéru kostola pochádza vzácna plastika madony nachádzajúca sa dnes v Národnom múzeu v Budapešti. Gotické fresky z poslednej tretiny 14. stor., vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku, znázorňujú biblické výjavy ako Judášov bozk, ukrižovanie, korunovanie tŕním, bičovanie a nanebovstúpenie. Pochádzajú z domácej dielne. Zhliadnuť tiež možno dve z celkovo deviatich hláv prorokov a iné výjavy. Najzachovalejšie fresky sa nachádzajú v priestoroch povaly s fragmentom piety s dvoma anjelmi, hlavou biskupa, nástenným epitafom s postavami štyroch svätíc a fragmentmi ladislavovskej legendy. Z nich najzachovalejší je výjav bitky s Kumánmi. Fresky na povale pôvodne tvorili súčasť malieb na obvodových stenách. Keď koncom 16. stor. zaklenuli loď valenou klenbou, znížila sa jej pôvodná výška a časť stien sa dostala do priestoru povaly. Pod kostolom sa nachádza krypta miestneho zemianskeho rodu Justh.

Po prehliadke kostola sv. Ladislava zamierime na západ do Žabokriek, a to buď tak, že sa vrátime červenou do Belej - Dulíc a tam sa vydáme po žltej značke č. 8413, alebo môžeme zvoliť neznačenú trasu po ceste z Necpál na Žabokreky. Táto alternatíva nám umožní zhliadnuť všetky štyri necpalské kaštiele (o nich viac pri opise trasy Za turčianskou šľachtou). Archeologické nálezy z okolia Necpál i Žabokriek potvrdzujú intenzívne osídlenie z veľkomoravského obdobia. V tejto súvislosti je zaujímavá lokalita Kostolište nachádzajúca sa medzi Necpalmi a Žabokrekmi na juh od Necpalského potoka. Tu sa nevylučuje existencia kostola z tejto doby. Zo Žabokriek pokračujeme po žltej cyklotrase č. 8413 na západ do Koštian nad Turcom. Ich názov môže tiež pripomínať začiatky kresťanstva v Turci. Je odvodený od slova „kosť“, čo súvisí s pohrebiskom pri predpokladanom kostole v Kostolišti. Tu sa východná časť cyklotrasy končí. V prípade návratu do Martina v tejto fáze môžeme na chvíľu značenú cyklotrasu opustiť a v Martine navštíviť ešte jeden turčiansky unikát z prostredia stredovekých sakrálnych stavieb. Ide o neskorogotický rímskokatolícky kostol sv. Štefana Kráľa z Rudna, ktorý sa nachádza v areáli Múzea slovenskej dediny. Je to jediný zachovaný drevený stredoveký kostol v Turci. Na základe zrealizovaného dendrochronologického výskumu z r. 2008 možno jeho postavenie datovať na dobu po r. 1484.

Turčiansku gotickú cestu - západnú časť zahájime v Košťanoch nad Turcom. Odtiaľ budeme pokračovať po modrej Znievskej cyklotrase západným smerom do Turčianskeho Petra, pôvodne nazývaného Svätý Peter podľa patróna tu existujúceho kostola. Obec vznikla odčlenením od Trebostova.

Kostol sv. Petra - Na začiatku 12. stor. dali pravdepodobne na lokalite medzi Turčianskym Petrom a Trebostovom nazvanej Na organoch postaviť znievski benediktíni pre obyvateľov okolitých obcí románsky kostol sv. Petra. V polovici 14. stor. už bolo potrebné vybudovať nový gotický kostol, ktorý prebral patróna pôvodného kostola. Podľa neho sa pomenovala aj osada pri kostole.
Kostol pôvodne pozostával zo zaklenutej svätyne, nezaklenutej lode, sakristie a trojpodlažnej veže v intenciách vtedajšieho stavebného okruhu premonštrátskej rehole v Kláštore pod Znievom. Tieto časti boli klenbami zakryté v r. 1620 - 1630. Strecha bola upravená na ihlanovú v r. 1910, v r. 1946 - 1947 bol kostol nevhodne modernizovaný.









Cyklotúra pokračuje okolo trebostovského kaštieľa /pozri opis trasy Za turčianskou šľachtou/, cez Trnovo až do Valče. Prvá písomná zmienka o obci je snáď už v listine zoborského opátstva z r. 1113, kde je uvádzaná pod názvom Veščany /Wesscan/, alebo z r. 1252 pod názvom terra Wolka. V r. 1480 ju ako svoj majetok uvádzajú znievski premonštráti. V severnej časti obce sa nachádza aj rímskokatolícky kostol Nájdenia sv. kríža z prelomu 15. a 16. stor. V strednej lodi nad polkruhovým vchodom sa zachovali fragmenty gotickej figurálnej nástennej maľby.
Trasa ďalej vedie cez obec Valča a hore Slovianskou dolinou, kde sa stočí na juh smerom na Kláštor pod Znievom. Už v r. 1113 bol pod názvom dedina sv. Hypolita majetkom zoborských benediktínov, na ktorom najneskôr od 11. stor. realizovali svoju misijnú činnosť. Kláštorný komplex postupne užívali rády benediktínov, dominikánov, premonštrátov a jezuitov.

Kláštor a kostol Blahoslavenej Panny Márie - dá sa predpokladať, že benediktíni získali svoje majetky v Kláštore pod Znievom až po začlenení Turca do Uhorského kráľovstva, t.j. na konci 11. stor. Keď po tatárskom vpáde do Uhorska pristúpil kráľ Belo IV. k rekonštrukcii a posilneniu postavenia Znievskeho hradu, vtedy nazývaného Turiec, rozhodli sa kláštor opustiť najneskôr v r. 1243. Ani ich nasledovníci - dominikáni tu dlho nezotrvali a odišli asi v r. 1248. Až premonštráti, ktorých tu Belo IV usadil v r. 1251, si aj vďaka Belovým donáciám dokázali zabezpečiť dostatočné hospodárske zázemie pre svoje pôsobenie v Turci. Približne okolo r. 1263 začal premonštrátsky konvent vykonávať aj funkciu hodnoverného miesta, t.j. miesta určeného na zabezpečovanie právnych úkonov vyžadujúcich si vyhotovenie listiny alebo odpisu z nej. Premonštráti opustili kláštor v štyridsiatych rokoch 16. stor., keď sa hradu aj majetkov prepozitúry zmocnili Peter a Mikuláš Kostkovci.
Z obdobia premonštrátov sa zachoval kostol zasvätený panne Márii. Jeho výstavba sa realizovala v 50. a 60. rokoch 13. stor. Z tejto etapy sa zachovala zaklenutá sakristia, svätyňa, empora a čiastočne nezaklenutá loď. Okolo r. 1520 bola pristavaná kaplnka a veža na západnej strane.

Kláštor zažil svoj ďalší rozvoj počas pôsobenia jezuitov (1586 - 1773), ktorí tu otvorili školy na výchovu katolíckej mládeže a kňažský seminár (v r. 1599 presťahovaný do Šale), vybudovali nový kostol sv. Kríža na kalvárii (1728) a prispeli k celkovému rastu vzdelanostnej úrovne v regióne. Vďaka ich vedomostiam sa miestni obyvatelia zdokonalili aj v olejkárskych a šafraníckych praktikách.

Mimo kláštorného kostola sa v Kláštore pod Znievom nachádza ešte jeden kostol, ktorého pôvod je z 13. stor. Ide o farský rímskokatolícky kostol sv. Mikuláša v hornej časti námestia. Súvisí to so skutočnosťou, že Kláštor pod Znievom, v tom čase Podhradie, mal ako prvá obec v Turci udelené mestské práva (1266). Mal teda istý stupeň svetskej i cirkevnej nezávislosti. Kostol bol postavený okolo r. 1260. V r. 1728 prebehla jeho komplexná prestavba a čiastočná dostavba v barokovom slohu. Z gotických prvkov sa zachovala ranogotická krstiteľnica, lomený gotický vstupný portál do sakristie s pôvodnými dverami a pôvodné gotické okná na východnej fasáde objektu. V neposlednom rade sa nad obcou vypínajú ruiny ďalšej významnej gotickej stavby svetského charakteru - Znievskeho hradu (k hradu viac pri opise trasy Turčianska hradná cesta).

Pokračujeme modrou Znievskou cyklocestou do Socoviec. Kopírujeme tak starú obchodnú cestu vedúcu z Ponitria cez Kláštor pod Znievom ku brodu v Svätej Mare (Socovce). Po pravici míňame Turčiansky Ďur, ktorému dominuje gotický rímskokatolícky kostol sv. Juraja postavený na začiatku 14. stor. s prispením rehole kláštorských premonštrátov. V Socovciach na nás čaká ďalší skvost turčianskej gotiky, rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie (tiež nazývaný Svätá Mara). Išlo o významné centrum kresťanstva pre Turiec i Oravu v časoch prvého budovania organizačnej štruktúry kresťanskej cirkvi, ktoré plnilo funkciu sídla turčiansko - oravského vicearchidiakonátu, a tiež o najstaršie stredoveké obchodné centrum Turca.

Svätá Mara - Dnešný gotický kostol vznikol niekoľkonásobnou rekonštrukciou staršieho románskeho jednoloďového kostola, ktorého rozsah je identický so súčasnou severnou loďou dvojloďového kostola. Pravouhlú svätyňu a sakristiu získal kostol začiatkom 14. stor., neskorogotickú južnú loď s krížovou rebrovou klenbou získal v 15. stor. Ešte neskôr bola barokovou pruskou klenbou zaklenutá aj staršia severná loď. Madona zo sv. Mary patrí k najvzácnejším prejavom neskorogotického turčianskeho sochárstva. Významná je tiež neskorogotická kamenná krstiteľnica. Na stavbe kostola sa podieľal aj prvý známy umelecký staviteľ - kamenár Štefan, ktorý už predtým pracoval aj na rekonštrukcii Znievskeho hradu.
Pri kostole sa najneskôr od 12. storočia konali po nedeľných bohoslužbách pravidelné trhy, čo je písomne doložené z r. 1258.

Pokračujeme južným smerom stále po modrej značke cez Blažovce až do Jazernice, kde sa nachádza rímskokatolícky kostol sv. Barbory z r. 1517. Nad jeho presbytériom sa nachádza šesťdielna rebrovitá gotická klenba. Významný je krídlový oltár s neskorogotickými obrazmi, na ktorých sú scény zo života sv. Anny a Joachima a sv. Barbory.





Tu západnú časť Turčianskej gotickej cesty ukončíme, vzhľadom na možnosť jednoduchej dopravy vlakom v severojužnom smere, ktorú je možné využiť. V prípade záujmu o ďalšie príklady turčianskej gotiky je možné navštíviť ďalšie kostolíky v okolí Jazernice, nech už je to rímskokatolícky kostol sv. Jana Krstiteľa v Ivančinej alebo rímskokatolícky kostol sv. Kozmu a Damiána v Abramovej.