Cestou národných dejín

Turiec má nezastupiteľný význam pre históriu slovenského národného hnutia. Nakoniec aj turčianske nárečie sa stalo základom pre spisovnú slovenčinu uzákonenú štúrovcami v r. 1843. Slovenský element bol vždy v Turci prevažujúci a nedokázala ho zvrátiť ani nemecká kolonizácia v stredoveku, ani maďarizácia stupňujúca sa od konca 60. rokov 19. stor. Naopak už pred obdobím slovenského národného obrodenia (1780 - 1848) existovalo v Turci silné národné povedomie. Za všetkých spomeňme aspoň osobnosť rodáka zo Sklabine a neskoršieho turčianskeho župana Petra Révaia, ktorý vo svojich dejinách Uhorska (1659) ako jeden z prvých poukázal na starobylosť Slovanov a ich autochtónnosť v Panónii.

Obdobie presadzovania ideí všeslovanskej vzájomnosti (prvé desaťročia 19. stor.), časy uzákoňovania spisovnej slovenčiny a dobrovoľníckych výprav proti maďarským vojskám (40. roky 19. stor.), memorandové a matičné obdobie (60. - pol. 70. rokov 19. stor.), časy budovania národného centra v Martine (koniec 19. a zač. 20. stor.), založenie Československej republiky (1918), ako aj jej rozpad a vznik Slovenskej republiky (1939) majú všetky svoje nezastupiteľné miesto v dejinách, osobnostiach a pamiatkach Turca.

Cyklotrasu zahájime v Turčianskych Tepliciach, pôsobisku a mieste úmrtia prvého podpredsedu Matice slovenskej Karola Kuzmányho (1806 - 1866), odkiaľ sa po červenej Turčianskej cyklomagistrále č. 032 vyberieme na severovýchod do Mošoviec. Prvú zastávku absolvujeme v Rakši, kam sa dostaneme krátkou zachádzkou zo značenej cyklotrasy. Tu je možné navštíviť Pamätnú izbu Michala Miloslava Hodžu, rodáka z Rakše, jedného z troch popredných predstaviteľov štúrovského hnutia (Štúr, Hurban, Hodža), spoluorganizátora výprav slovenských dobrovoľníkov v slovenskom povstaní (1848 - 1849) a kodifikátora spisovnej slovenčiny.

Pamätná izba Michala Miloslava Hodžu - stála expozícia sa nachádza v jeho rodnom dome. Je otvorená na požiadanie na tel.č.: +421 43 492 01 36.

M.M.Hodža (1811 - 1870) bol spisovateľ, jazykovedec, organizátor, národný dejateľ a evanjelický farár. Základnú školu vychodil v susedných Mošovciach, gymnázium v Banskej Bystrici a Rožňave, ďalej študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, na lýceu v Bratislave a fakulte vo Viedni. Ideu slovanskej vzájomnosti prezentoval vo svojich príspevkoch v almanachu Plody a tiež ako člen Spoločnosti Českoslovanskej a spolku Vzájomnosť. V r. 1843 na fare v Hlbokom a na Dobrej Vode u Jána Hollého účastník rokovaní spolu s Hurbanom a Štúrom o prijatí stredoslovenčiny za základ spisovnej slovenčiny. Tú neskôr presadzoval ako farár v Liptovskom Mikuláši, predseda spolku Tatrín a spoluautor viacerých prosbopisov a žiadostí adresovaných vtedajšej svetskej moci a požadujúcich presadenie emancipačných snáh slovenského národa. V r. 1866 bol vikárom patentálnej evanjelickej cirkvi v Martine, od r. 1867 žil v exile v Českom Tešíne, kde aj umrel.

Po červenej trase pokračujeme do susedných Mošoviec, svojho času jedného z najvýznamnejších kultúrnych centier Turca. Poloha na významnej obchodnej ceste, rozvinuté remeslá, ktoré pekne prezentuje obecné múzeum, mestské výsady od r. 1370 podnietili aj rozvoj kultúry a vzdelanosti. Mošovce sú ale predovšetkým rodiskom popredného predstaviteľa slovenského národného obrodenia, propagátora česko - slovenskej jazykovej jednoty a autora viacerých literárnych skvostov Jána Kollára. Jeho pamätná izba i socha od Fraňa Štefunku pripomínajú túto osobnosť domácim i návštevníkom obce.

Pamätná izba Jána Kollára - nachádza sa v pôvodnej kamennej sýpke, ktorá sa ako jediná zachovala z Kollárovho rodného domu po požiari v r. 1863. Vchod k miestu, kde dom stál, obsahuje jeho slávny citát: „Slávme slávne slávu Slávov slávnych“. Prístupná je po dohovore na t.č. 043/494 42 44.

Ján Kollár (1753 - 1852) - štúdiá začal v Mošovciach, pokračoval v Kremnici, Banskej Bystrici a v Bratislave. Evanjelickú teológiu vyštudoval na univerzite v Jene. Od r. 1819 pôsobil 30 rokov ako farár v Budapešti, kde konfirmoval vtedy ešte Slovákov Sándora Petöfiho a Lajosa Kossutha. Tu napísal svoju cyklickú skladbu Slávy dcera. Priateľstvo s Ľudovítom Štúrom poznačil spor o spisovný jazyk Slovákov, keďže Kollár vždy presadzoval češtinu. Napísal a vydal na túto tému niekoľko prác vrátane zborníka Hlasové o potřebě jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky (1846). V r. 1849 bol vymenovaný za mimoriadneho profesora slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni. Tu aj zomrel.

Z Mošoviec pochádzalo alebo tu pôsobilo množstvo iných významných osobností. Z tých, ktorí sa pričinili o budovanie slovenského národného povedomia, spomeňme aspoň historika a jazykovedca Daniela Krmana (1663 - 1740), autora Základov slovanskej gramatiky z r. 1704, či básnika, literárneho historika, publicistu a správcu Matice Slovenskej Štefana Krčméryho (1892 - 1955).

Po žltej cyklotrase č. 1814 sa presunieme k brehom Turca do Socoviec a ďalej po modrej Znievskej cykloceste č. 1415 na západ do Kláštora pod Znievom so stredoškolskou tradíciou od 14. stor. Táto obec sa v národných dejinách preslávila predovšetkým ako sídlo jedného z prvých troch slovenských gymnázií - katolíckeho patronátneho gymnázia.

Katolícke patronátne gymnázium (1869 - 1874) - jedno z prvých troch slovenských gymnázií. Navštevovalo ho počas jeho existencie 669 žiakov. Jeho riaditeľom bol Martin Čulen (1823 - 1894). Hoci sa v gymnáziu uskutočnilo niekoľko kontrol s cieľom dokázať jeho panslavizmus, potvrdili iba vysokú úroveň vzdelávania vrátane výučby maďarčiny na škole. Nakoniec ho musel zrušiť minister školstva vlastným rozhodnutím, ktoré zdôvodnil nevhodnosťou budovy, v ktorej sa nachádzalo. V súčasnosti tu sídli Diecézna historická knižnica. V čase zatvorenia gymnázia sa už dokončovali práce na jeho vlastnej novej budove. Tá sa však žiakov nedočkala. Dnes je v nej Pamätná izba Znieva. Svoju činnosť obnovilo v r. 1919.

Za obhliadku stojí aj Základná škola Františka Hrušovského - tretia budova slovenského katolíckeho gymnázia (1936 - 1956) - v jej vnútri sa nachádza Pamätná izba Františka Hrušovského.

Pamätná izba Františka Hrušovského - bola zriadená v škole 10. septembra 2005 pri príležitosti získania čestného názvu Základná škola Františka Hrušovského Kláštor pod Znievom. Pamätná izba je prístupná po telefonickom dohovore na tel. č.: 043/4933121.

František Hrušovský (1903 - 1956) - gymnázium absolvoval v Trnave, históriu, geografiu a slavistiku vyštudoval v Prahe, Krakove a Bratislave. V r. 1929 - 1945 pôsobil ako profesor a riaditeľ gymnázia v Kláštore pod Znievom. Bol tajomníkom viacerých odborov Matice slovenskej, členom Výboru Matice slovenskej, Muzeálnej slov. spoločnosti a Spolku sv. Vojtecha. V r. 1945 emigroval do Talianska. Od r. 1952 bol riaditeľom Slovenského ústavu v Clevelande, USA, kde aj zomrel. Je autorom viacerých historických prác o dejinách Slovenska.

Rodákom z Kláštora pod Znievom je aj syn hudobného skladateľa a pedagóga Mikuláša Moyzesa Alexander Moyzes (1906 - 1984), významný slovenský hudobný skladateľ, jeden zo zakladateľov Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK), pre ktorý vytvoril mnohé diela. Od. R. 1949 bol Moyzes profesorom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, neskôr jej rektorom (1965 - 1971). V neposlednom rade je potrebné spomenúť aj ďalšieho kláštorského rodáka Alberta Mamateya (1870 - 1923), jedného z najvýznamnejších predstaviteľov amerických Slovákov, predsedu Slovenskej ligy v Amerike a signatára Pittsburskej dohody, v ktorej slovenskí a českí exulanti vyslovili súhlas s Masarykovým zámerom vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov.







Z Kláštora pod Znievom sa vrátime po modrej cyklotrase do Socoviec a to nielen miestne, ale aj v čase k udalostiam, bez ktorých by založenie troch slovenských gymnázií bolo sotva možné. Po zelenej trase č. 5427 pokračujeme zo Socoviec v smere toku Turca do Valentovej a ďalej do Príboviec a Koštian nad Turcom. Tadeto od Mošoviec tiahli 13. januára 1849 na Martin organizátori druhej tzv. „zimnej“ výpravy slovenských dobrovoľníkov vrátane Ľudovíta Štúra a Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý spomína, ako „Lud nám na ceste vence hádzau a so zástavami nás vítau“. Slovenskí dobrovoľníci do Turca pritiahli cez Vyšehrad. Hoci v Žiline a Rajci sa k nim nik nepridal, Turiec ich vojsko posilnil tisíckami nových dobrovoľníkov. Bol medzi nimi aj rodák z Koštian nad Turcom Samuel Šípka (1827 - 1917), publicista, spoluzakladateľ martinskej sporiteľne a Slovenského spevokolu v Martine (1872), z ktorého sa neskôr vyvinulo Slovenské komorné divadlo. 3. augusta 1863 po tejto ceste prichádzal na ustanovujúce zasadnutie Matice slovenskej v Martine biskup Štefan Moyzes, jej budúci predseda. A opäť ho v každej dedine už od Turčeka vítali zástupy slovenského ľudu so slovenskými zástavami nad hlavami.

V Košťanoch nad Turcom sa opäť pripojíme na modrú Znievsku cyklocestu, ktorá nás popri Turci privedie do mesta Martin, národného kultúrneho centra Slovákov. Pre získanie čo najdetailnejších informácií je vhodné navštíviť mestské Turistické informačné centrum na Divadelnom námestí. Pri oboznamovaní sa s podielom Martina na národných dejinách by sme nemali vynechať aspoň nasledovné inštitúcie a miesta: Memorandové námestie, prvú a druhu budovu Matice slovenskej, budovu evanjelického gymnázia, Národný dom (dnes Slovenské komorné divadlo), budovu Tatra banky (dnes Slovenská sporiteľňa).

Memorandové námestie - miesto, kde bolo na slovenskom národnom zhromaždení 6.-7.6.1861 prijaté Memorandum slovenského národa požadujúce zlepšenie postavenia slovenského národa v Habsburskej monarchii. Jeho autorom bol Štefan Marko Daxner (1822 - 1892).






Matica slovenská - prvá budova (1863 - 1873) - bola postavená v r. 1863 - 1875. Matica, založená 4.8.1863 bola financovaná z ľudových zbierok a rakúskym cisárom. Bola základom vedeckej, zberateľskej a publicistickej činnosti sledujúcej emancipáciu slovenského národa. Rozpustená ministrom vnútra v r. 1873 na základe obvinenia z protištátnej činnosti. Jej prvým predsedom bol verejný činiteľ, pedagóg a katolícky biskup Štefan Moyzes (1797 - 1869) a podpredsedom evanjelický duchovný Karol Kuzmány (1806 - 1866), spisovateľ, prekladateľ a publicista.

Slovenské národné literárne múzeum - má svoju stálu expozíciu zriadenú v tejto budove. Výstava sa venuje histórii slovenskej literatúry, pričom je rozdelená do dvoch častí. Prízemie prezentuje obdobie od Veľkej Moravy po barok, na poschodí sa nachádzajú exponáty z obdobia osvietenstva až po slovenskú modernu 20. storočia. Osobitnú časť tvorí národná dvorana (svetlica) na prízemí s galériou búst slovenských národných dejateľov a iné vzácne exponáty z dejín Matice slovenskej.




Nižšie evanjelické gymnázium v Turčianskom Svätom Martine (1867 - 1875) - jedno z prvých troch slovenských gymnázií. Vyučovať sa najprv začalo v prípravke, prvej a druhej triede. Zriadené bolo aj alumneum (ústav zabezpečujúci stravu zdarma alebo za nižšiu cenu pre chudobných žiakov). Neskôr boli otvorené aj tretia a štvrtá trieda. Po smrti Karola Kuzmányho sa podpredsedom Matice slovenskej stal básnik, publicista, dôstojník slovenského povstaleckého vojska (1849) a politik Viliam Paulíny - Tóth (1826 - 1877), vďaka ktorého podpore sa gymnázium ďalej rozvíjalo. Maďarská vláda ho násilne zatvorila v januári 1875.

Matica slovenská - druhá budova - postavená v r. 1924 - 1926 podľa projektu Jána Palkoviča. Pred budovou je socha národného umelca Jána Kulicha „Matica slovenská“ z r. 1964. Po r. 2005 sa táto budova opätovne stala sídlom Matice slovenskej.






Národný cintorín - od pohrebu Karola Kuzmányho (1866) na ňom začali pochovávať významné osobnosti slovenských národných, kultúrnych, politických i hospodárskych dejín. Je tu pochovaný napr. básnik, spisovateľ, prekladateľ a politik Svätozár Hurban Vajanský (1847 - 1916), spisovateľ Janko Kalinčiak (1822 - 1871), funkcionárka Spolku slovenských žien a predsedníčka Živeny Elena Maróthy Šoltésová (1855 - 1939) a asi 400 iných významných osobností. 27. júna 2002 tu boli prevezené z USA a uložené pozostatky sučianskeho rodáka a prvého slovenského predsedu vlády medzivojnovej ČSR Milana Hodžu (1878 - 1944).

Národný dom - postavený v r. 1888 - 1890 na základe projektu Blažeja Bullu. Za jeho múrmi zakladal rímskokatolícky kňaz, archeológ, historik, botanik, etnograf a geológ Andrej Kmeť (1841 - 1908) prvé slovenské múzeum a tu pôsobila aj Muzeálna slovenská spoločnosť. Bolo tu divadlo, knižnica a tiež Turčianske kasíno - miesto, kde sa čítali zahraničné časopisy, konali sa literárno - zábavné večierky, prednášky a neobišla ho žiadna vzácnejšia domáca či zahraničná návšteva Martina. Zaniklo v r. 1921. Maľovaná opona v divadle, ktorej autorom je akademický maliar Karel Vítězoslav Mašek, bola darom Umeleckej besedy /prvý český umelecký spolok/ „bratřím Slovákům“. V r. 2001 - 2008 prebehla rozsiahla rekonštrukcia objektu.

Budova Tatra Banky - postavená v r. 1912 - 1913 podľa projektu architekta M. Milana Harminca. 30. októbra 1918 v nej bola prijatá Deklarácia slovenského národa, ktorou sa Slováci prihlásili k vstupu do spoločného štátneho zväzku s Čechmi. Dnes v nej sídli Slovenská sporiteľňa.